Proti priamej demokracii často vznášajú rôzne námietky najmä politici a ľudia, ktorí nejako profitujú, alebo môžu profitovať z moci koncetrovanej do rúk zopár jednotlivcov. Rozoberme preto ich námietky teraz jednu po druhej. Pri posudzovaní námietok však musíme priamu demokraciu a referendum porovnávať so súčasným, teda zastupiteľským systémom a nie s nejakým nereálnym abstraktným ideálom.
Mnohé ich námietky, namierené proti priamej demokracii, ako bude ukázané sú v skutočnosti námietkami proti demokracii ako takej. Navyše ich námietky sa môžu konfrontovať so skutočnou praxou miest, v ktorých priama demokracia funguje už celé storočie alebo aj dlhšie (najmä Švajčiarsko a niekoľko amerických štátov). To je v súčasnosti možné, pretože v posledných rokoch sa urobili v tejto oblasti mnohé empirické výskumy, ktoré sa týkali takmer každého aspektu priamej demokracie:
Nekompetentnosť: Politici argumentujú, že v modernej spoločnosti sú problémy príliš zložité na to, aby sa rozhodovanie ponechalo na bežného človeka. Tento ich argument odmieta priamu demokraciu, pretože voličov nepovažuje za schopných vytvoriť si dobre uvážený názor. Tento argument má nepeknú históriu. Bol použitý proti všeobecnému hlasovaciemu právu, proti právu žien hlasovať, proti hlasovaciemu právu černochov v Juhoafrickej republike, atď... Rozdiel medzi priamou demokraciou a zastupiteľským systémom je v tom, že v priamej demokracii ľudia rozhodujú priamo o zákonoch a v zastupiteľskom systéme si ľudia volia iba zákonodarcov. Ako by bolo možné vedieť si vybrať medzi dobrými a zlými kandidátmi, ktorí môžu iné rozprávať a inak konať a pritom si nevedieť vybrať medzi dobrými a zlými zákonmi, ktoré musia byť jasne napísané čierne na bielom?
Nedostatok zmyslu pre zodpovednosť: Politici argumentujú, že ľudia neberú ohľad na nič, iba na svoje vlastné záujmy. Napríklad: zrušili by dane bez toho, aby si uvedomili následky takéhoto opatrenia alebo požadujú, aby vláda mala vyššie výdavky, ktoré by narušili rozpočet. V skutočnosti z hľadiska financií sú občania zodpovednejší než politici. Napríklad veľké zadlženie verejného sektora, ktoré dnes existuje vo väčšine západných štátov, sa nahromadilo proti vôli ľudí. Prieskumy, uskutočňované počas života niekoľkých generácií v Nemecku a v Spojených štátoch ukazujú, že stabilná dvojtretinová väčšina obyvateľov podporuje vládny rozpočet, ktorý je vyrovnaný aj krátkodobo. Nahromadenie hory dlhov je teda výsledkom politiky, ktorá nie je v súlade so želaniami väčšiny.
Hrozby pre menšiny: Podľa tohto argumentu politikov by sa priama demokracia stala zbraňou v rukách majorít na potláčanie menšín a nastolenie diktatúry. To je ďalší argument proti demokracii samotnej, alebo vlastne proti každemu politickému systému, ktorý umožňuje slobodnú voľbu – nie proti priamej demokracii. Aj parlamentný režim môže rovnako zlyhať vo svojej povinnosti voči menšinám, alebo nastoliť diktatúru. Prevzatie moci nacistami je dobrým príkladom nastolenia diktatúry parlamentnou cestou. V roku 1933 nemecký parlament nielenže zvolil Hitlera za kancelára, ale udelil mu aj neobmedzenú moc prostredníctvom „Ermächtigungsgesetz“ (zákona o splnomocnení), hoci nacisti zastupovali menej než polovicu voličov vo všetkých voľbách, ktoré sa dovtedy uskutočnili. V tom čase existovala v Nemecku aj forma obmedzenej priamej demokracie, ale bol to parlamentný systém, ktorý zaviedol diktatúru. V zásade priama demokracia prostredníctvom referenda dáva menšinám prakticky viac možností ovplyvňovania než zastupiteľské systémy.
Populistické návrhy: Politici argumentujú, že priama demokracia by poskytla široký priestor populistom a demagógom. V skutočnosti majú demagógovia oveľa viac príležitostí v čisto zastupiteľskom systéme, v ktorom malá skupina politickej špičky diktuje, čo sa bude diať, a občania sú vykázaní za postrannú čiaru. To takmer vždy vedie k nespokojnosti obyvateľov. Jediný spôsob, ktorým môžu vyjadriť nespokojnosť, je hlasovať za populistických politikov, ktorí sľubujú, že naozaj vyčistia „neporiadok“ v krajine.
Moc peňazí: Podľa tohto argumentu politikov ktokoľvek, kto má dosť peňazí, môže zorganizovať masívnu mediálnu kampaň, využiť ju na usmerňovanie verejnej diskusie a vyhrať referendum s pomocou prepracovaných marketingových techník. Aj v tomto prípade sa priama demokracia nesmie porovnávať s neexistujúcou a nedosiahnuteľnou ideálnou situáciou, ale s čisto zastupiteľským systémom, ktorý v súčasnosti existuje. Aj dnes finančne vplyvné skupiny vynakladajú veľké sumy na volebné kampane politických strán a prezidentských kandidátov a na lobovanie s cieľom ovplyvniť zákonodarcov a štátnych zamestnancov. Švajčiarsky parlamentár Gross (2000) správne uvádza, že „moc peňazí v priamej demokracii je v zásade vždy menšia ako v čisto zastupiteľskom systéme. V ňom stačí skupinám, ktoré majú peniaze, ovplyvniť iba malú skupinku politikov. V priamej demokracii musia ovplyvniť celú populáciu a musia to urobiť verejne.
Malé možnosti vybrúsiť a spresniť otázky: Politici argumentujú, že voliči môžu na návrh v referende povedať iba „áno“ alebo „nie“; nie je priestor pre väčšie rozlíšenie alebo nuansy. Podľa tohto argumentu by sa mali referendá odmietať, pretože sú príliš „hrubé“ a zjednodušujúce a ponúkajú iba možnosti „áno“ a „nie“. Avšak priama demokracia dáva oveľa väčší priestor pre jemnosť a rozlíšenie ako čisto zastupiteľský systém. Pri tom druhom si voliči môžu vyberať spomedzi obmedzeného počtu celkových balíkov politických názorov (bežne nie viac ako 10): z politických programov strán. Tie sa v praxi sa takmer nikdy nezhodujú s možnosťami, ktoré by zvolili sami voliči, ak by mali rozhodovať o týchto otázkach priamo.
Konflikt so zastupiteľskou demokraciou: Politici argumentujú, že parlament sa referendami spochybňuje a primát „oficiálnej“ politickej sféry sa oslabuje. Niektorí podopierajú tento argument odôvodnením, že referendami sa znižuje autorita parlamentu a iní zase, že referendami sa ohrozuje "primát" politiky. Najskôr si všimnite mylnú predstavu: demokracia sa stotožňuje so „zastupiteľskou demokraciou“, ako keby bolo zastupovanie základom demokracie. Referendá by potom ohrozovali „demokraciu“. V skutočnosti nie je základom demokracie zastúpenie, ale suverenita ľudu. Nie sú to iba diktátori ako Hitler a Stalin, ktorí sami seba predstavovali ako zástupcov ľudu, ale aj rôzni absolutistickí králi v priebehu celej histórie. Teda čisto zastupiteľský systém je správnou interpretáciou demokracie iba za určitej konkrétnej okolnosti – ak s tým väčšina občanov súhlasí. Prieskumy však jednotne naznačujú, že k tomu od 50. rokov minulého storočia nikdy nedošlo. Argument, že autorita parlamentu sa referendami znižuje, nie je teda relevantný. Parlament sám nie je cieľom - parlament tu je pre demokraciu, a tá pre ľudí a nie ľudia pre demokraciu a parlament. Preto by bolo hlúpe žiadať, aby sa demokracia, alebo ľudia obmedzovali z rešpektu voči parlamentu.
Prílišné zaťažovanie voličov: Politici argumentujú, že voliči nechcú referendá, chcú mať pokoj a nechcú byť nútení chodiť hlasovať. Podľa tohto argumentu referendá chcú od voličov príliš veľa. Príliš veľa sa od nich žiada, kým ich sklon ísť voliť sa znižuje. Vo Švajčiarsku je už desiatky rokov účasť v parlamentných voľbách okolo 40 % (účasť v referendách je asi 50 %); je nižšia ako účasť v parlamentných voľbách v Nemecku (približne 80 %) alebo v prezidentských voľbách vo Francúzsku (70 % až 80 %) alebo Spojených štátoch (50 % až 60 %). Relatívne nízka úroveň účasti voličov sa často pripisuje únave z referend. Ak by táto kauzálna súvislosť skutočne existovala, mohla by sa riešiť zvýšením prahu podpisov, ktorý je vo Švajčiarsku veľmi nízky (50 000 a 100 000). To by relatívne malým skupinám sťažilo začínať občianske iniciatívy, ktoré nenadchnú väčšinu ľudí. S takýmito závermi však musíme byť opatrní. V čisto zastupiteľskej demokracii občania nemajú takmer žiadnu príležitosť ovplyvňovať politiku absolútne akýmkoľvek spôsobom. Majú iba príležitosť každých niekoľko rokov voliť, ktorej sa potom mnohí nedočkavo chopia. V čisto zastupiteľskom systéme je až nechutne málo príležitostí na to, aby sa človek mohol vyjadriť. V dobre rozvinutom systéme priamej demokracie ponuka a dopyt, pokiaľ ide o možnosti vyjadriť názor, sú väčšmi v rovnováhe a ľudia cítia, že majú väčšiu slobodu vybrať si medzi zúčastnením sa na rozhodovaní priamo alebo poverením touto zodpovednosťou iných. Nevieme o žiadnych štúdiách, v ktorých by sa veľká časť ľudí vyslovila v prospech menšieho počtu referend. Naopak, väčšina občanov, ktorí nikdy nehlasujú v referendách, sú predsa len zástancami priamej demokracie. Samozrejme, vždy by sa malo nabádať na vysokú účasť v referendách a vo voľbách, ale účasť v referende na úrovni 10 až 20 % nemusí byť nevyhnutne problémom. Aj keď v plebiscite hlasuje v skutočnosti iba 10 % voličov, má výsledné rozhodnutie ešte stále oveľa širšiu podporu ako v prípade parlamentného hlasovania, v ktorom prijíma rozhodnutie iba 0,005 % voličov.
Manipulácia spôsobu, ako sa otázka podáva: Politici argumentujú, že otázku v referende je možné sformulovať sugestívne, takže voliči sú navádzaní na hlasovanie v rozpore so skutočným vlastným presvedčením. V dôsledku toho môžu voliči hlasovať proti svojmu skutočnému presvedčeniu. Prof. Jan Gijsels to vyjadril takto: „Neexistuje referendum, ktoré sa nespochybňuje z dôvodu, ako je položená otázka.“ V skutočnosti je formulovanie otázky problémom najmä v plebiscitoch, nie v priamej demokracii. Plebiscity sú nezáväzné ľudové hlasovania, ktoré formulujú vládnuci politici. Často pritom zaraďujú do jednej otázky viacero problémov a manipulujú aj iné podmienky referenda. V skutočnej priamej demokracii nemôžu politici nerozvážne meniť formuláciu otázky alebo pravidlá tak, ako sa im to hodí. Zákon určuje podmienky priamej demokracie a tie sú rovnaké pre všetkých občanov, či sú politikmi alebo nie. Navyše priamu demokraciu sotva možno zlučovať s plebiscitmi, ktoré sú vypracúvané vládnucou väčšinou; na jednej strane plebiscity vždy vedú k politickému zneužívaniu a na druhej strane sú aj nepotrebné, pretože parlament a vláda už majú mandát, aby konali. Vo švajčiarskej priamej demokracii nie sú povolené plebiscity vládnucej väčšiny. Zákon definuje podmienky konania referendum a stanovuje preň záväzné pravidlá. Všetky zmeny ústavy podliehajú povinnému referendu. Okrem toho jestvuje aj voliteľné alebo fakultatívne referendum, pomocou ktorého môžu občania napadnúť zákon, ktorý už bol schválený, a iniciatíva občanov, ktorá môže viesť k referendu, ak sú splnené všetky podmienky. Otázka v referende musí byť vždy vyjadrená jednoducho a objektívne – či už sa to týka návrhu prijatého parlamentom, pri ktorom je jednoduchá otázka, či je človek za alebo proti (v tomto kontexte sa vo Švajčiarsku a v Kalifornii vždy používa štandardizované, neutrálne znenie) alebo občianskej iniciatívy (podporenej požadovaným počtom podpisov). Pri občianskych iniciatívach je jednoduché právne stanoviť (ako sa to robí vo Švajčiarsku), že sa iniciatíva vzťahuje iba na jednu záležitosť, keďže vo Švajčiarsku je názov občianskej iniciatívy súčasťou otázky v referende, „Bundeskanzlei“ (ministerstvo všeobecných záležitostí) môže odmietnuť občiansku iniciatívu, ak má zjavne zavádzajúci názov.
